Westernový štýl jazdy

03.03.2012 15:55

Viem, že to nemá čo robiť medzi výstrojom, ale predca je to téma zaujímavej jazdy na koni. Všeobecne pripomínam, že western. sedlo je ťažšie ako iné sedlá, kôli pohodliu jazdca aj koňa.

                                                                                                                                                                                                          

 

ÚVOD

Vzrastajúca obľuba westernového jazdenia u nás je niečím, čo sa nedá prehliadnuť. Z počiatku vysnívané pokusy o prenesenie Divokého západu k nám, neskoršie snaha o napodobnenie niektorých westernových súťaží a ródea.

Ešte stále akoby nám unikala skutočnosť, že westernové jazdenie je samostatný štýl, ktorý sa riadi určitými pravidlami, ktoré uznáva celý svet. Chceme u nás hovoriť o westernovom jazdení, zostáva nám len na tieto pravidla pristúpiť. V opačnom prípade si naozaj len budeme hrať na kovboja a to by bola škoda, pretože westernové jazdenie má omnoho bohatší obsah.

To, čo práve čítate je pokus, dať dohromady aspoň základné pravidla toho, čomu sa vo svete hovorí Western Riding. Nájdete tu niektoré základné informácie, ale i niektoré detaily, na ktoré sa v Amerike, ale už aj u nás kladie veľký dôraz. Je tiež veľa vecí, ktoré tu nenájdeme – westernové jazdenie je totiž nevyčerpateľná téma. Sklamaný budú možno tí, čo očakávajú presné návody na jednotlivé cviky. Každý takýto cvik vyžaduje rovnaký rozsah, ako celé toto rozprávanie. Vezmeme 10 trénerov, dostaneme 10 rôznych postupov a vy prídete určite na ten jedenásty.

 


 

O ČO NÁM VLASTNE IDE

 

Táto časť je skoro doslovne prevzatá z knihy Jacka Brainarda. Nikto iný by asi pravdepodobne nedokázal vystihnúť podstatu problému ako on.

Mám pocit, že s naším koňom musíme uzavrieť priateľstvo a partnerstvo, musíme veriť jeden druhému a túto dohodu nesmieme porušiť. Oba partneri musia byť na seba závislí a pracovať spolu ako jeden tým. Pri tejto tímovej práci musí jazdec neustále premýšľať, ako sa jeho partner cíti v určitej situácii. Pretože jeho partner nehovorí, musí jazdec svoje otázky klásť rôznymi spôsobmi. Mali by sme si všímať aj sebe menšej náznak snahy a odmeniť ho.

 

Tom Dorrance hovorí: „Nezabudnite, že kôň má vždy pravdu. Vždy budem stáť na strane koňa a v 99% prípadov vyhrám.“

 

Jazdec má tri psychologické zdroje: lásku koňa, duševná rovnováha a energiu.

Prvým prvkom je láska koňa, ktorá je najdôležitejšia, s ňou kôň prekonáva svoju vrodenú prirodzenú plachosť a získava dôveru, ktorá je podmienkou vzájomného porozumenia. Každý kto miluje svojho koňa je trpezlivý a trpezlivosť – nevyčerpateľná trpezlivosť – je nutná preto, aby kôň pochopil, čo po ňom chceme.

Druhým prvkom je duševná rovnováha. Aby jazdec mal duševnú rovnováhu, musí vedeť, čo a koľko toho môže od svojho koňa chcieť. Musí tiež jasne chápať, kedy to vlastne môže chcieť. Jazdec musí rozoznať, prirodzené hranice toho, čo ten ktorý kôň môže dokázať. Pochopenie tejto rovnováhy zabráni jazdcovi v nadmernom trestaní, ktoré by naopak zničilo dôveru, ktorú kôň k jazdcovi má.

Tretím krokom je, že vždy keď sa s koňom dostanete do rozporu, musíte pre prekonanie rozporu neustále vynakladať energiu, ktorá je posledným psychologickým zdrojom. Nehovoríme tu o použití sily, ale o použitie tvorivej energie.

 

Pokiaľ kôň niečo urobí zle, teda pokiaľ urobil niečo iné, ako sme od neho chceli, je to často preto, lebo nedostal správne príkazy, aby to urobil dobre. Pokiaľ urobí niečo zle, tak nám len kôň vlastne hovorí, že sa nám s ním nepodarilo nadviazať spojenie. Na nás je, aby sme sa seba opýtali, čo sa vlastne stalo. Je to chyba, alebo návyk? Ide o problém telesný, alebo duševný? Žiadame od koňa príliš mnoho, alebo príliš málo? Má byť potrestaný? Existuje iný postup, ktorý by sme mohli vyskúšať? Musíme sa vo výcviku vrátiť o krok späť. Otázok je vždy dosť a poctivá odpoveď pomôže vám aj vášmu koňu.


 

SEDLO A SEDLANIE

 

Sedlo a uzda sú dve veci, ktoré nezasvätenému divákovi povie, že sa jedná o westernového koňa. Kovboj nedbalo opretý o hrušku svojho sedla, ovládajúceho svojho koňa jediným pohybom oťaží – to sú sny a predstavy, ktoré v nás oddávna vzbudzovali túžbu po westernovom jazdení.

 

Veľa westernových sediel má dva podbrušníky, ale nieje to nutnosť. Napríklad v triede Western Pleasure, alebo Horsemanship nieje druhý podbrušník potrebný, ale pri Reiningu, alebo Cuttingu je veľmi dôležitý, lebo lepšie fixuje sedlo pri prudkých pohyboch.

K sedlu patrí i deka, ktorá chráni koni chrbát pred odretím, saje pot a umožňuje, aby sedlo koňovi lepšie sadlo.

 

Pre jazdu v kopcovitom teréne, alebo v súťaži, keď potrebujeme sedlo čo najlepšie zaistiť, možno použiť náprsník. Pri použití náprsníku je treba dbať predovšetkým na to, aby viedol nad lopatky a nie cez ňu, pretože bráni koňovi v pohybe a môže spôsobiť odreniny.

 

SEDLANIE Samotný akt sedlania sa stal pre skúsených jazdcov už akousi samozrejmosťou. No pre začiatočníka sa to môže zdať dosť ťažké. Trvá o mnoho dlhšie správny postup pri sedlaní vysvetliť, ako previesť, ale existujú pravidlá, ktoré treba pritom dodržať.

 

Zvyknite si automaticky koňa pred osedlaním očistiť, aby ste predišli rôznym oderom a otlakom pod sedlom a podbrušníkom. Deku pod sedlo je potrebné dobre vyprášiť, ale aj prehliadnuť tú stranu, ktorá prilieha k chrbtu koňa – niektoré nečistoty s nej obyčajným vytrasením nedostanete.

 

Deku potom prehoďte koňovi na chrbát niekoľko centimetrov nad kohútik (najvyššie miesto na koňovi, keď má hlavu dole) a potom ju po srsti stiahnite dozadu na úroveň kohútiku. (podľa typu deky) Je dobré si na deke vyznačiť stred, aby nebola na jednom boku kratšia a na druhom dlhšia.

 

Pravý strmeň a podbrušník prehoďte cez sedlo. Ľavou rukou uchopte sedlo v otvore pod prednou rázsochou a pravou pod zadný lem „skirt“. Pri nových sedlách, alebo u sedlách s krátkymi strmeňmi je lepšie prehodiť pravý strmeň cez hrušku, aby sa pri zosunutí strmeňa zo sedla kôň nesplašil.

 

Hádzanie sedla na konský chrbát nesvedčí o dobrom jazdeckom štýle, i keď to robí veľa jazdcov. Sedlo potom dopadne na chrbát sťažka a strmene rovnako ako pracky koňa udrú.

 

Nasledujúci krok sa dosť často vynecháva: Prejdite na pravú stranu koňa, stiahnite strmeň aj s podbrušníkom a skontrolujte či nie sú prekrútené. Uvoľnite všetky remienky, ktoré by mohli pod sedlom uviaznuť a skontrolujte, či ste nepokrčili, alebo neposunuli deku.

 

Po tejto rýchlej kontrole sa znova vráťte na ľavú stranu. Sedlo by malo byť kúsok pred miestom, kde ho chcete mať. Takže ho uchopte za hrušku a postrčte do správnej polohy. S dobre vysedeným sedlom a s koňom, ktorý má dobrý kohútik sami ucítite, keď sedlo zapadne na to správne miesto.

 

Potom vstrčte niekoľko prstov pod deku nad kohútik a trošku ju nadvihnite. Tak pod ňu bude prúdiť vzduch a kohútik má akýsi pracovný priestor.

DotahováníĽavý strmeň prehoďte cez hrušku a pod bruchom nahmatajte podbrušník. Remeň držte v pravej ruke a sedlo dotiahnite. Podbrušník vždy doťahujte v 2 – 3 fázach. Kone, ktoré sú na doťahovanie háklivé najskôr dotiahnite len zľahka, aby sa sedlo neotočilo, potom s koňom prejdime pár krokov a dotiahnite o ďalší kúsok. Spôsob doťahovania „cinch strap“ je na obrázku. (kravatový uzol)

 

 

 

 

Keď máte sedlo s dvoma podbrušníkmi, zapnete aj ten druhý. Popruh by mal len obopínať brucho, ale len zvoľna. Niektorý jazdci nechávajú zadný podbrušník v previse aj 10 cm pod bruchom, čo je dosť nebezpečné. Keby kôň napríklad kopol po muche, šmykol sa, alebo spadol, môže sa mu zadná noha ľahko dostať za podbrušník.

 

Medzi predným a zadným podbrušníkom by mal byť vždy spojovací remienok, aby zadný podbrušník nemohol skĺznuť príliš dozadu. Aj tento remienok by mal tesne priliehať k bruchu, aby sa za neho nedostala nečistota.

 

Pokiaľ jazdíte s náprsným remeňom, nasadzujte ho ako posledný. Pri použití náprsníku je treba dbať predovšetkým na to, aby viedol nad lopatky a nie cez ňu, pretože bráni koňovi v pohybe a môže spôsobiť odreniny. Zároveň musíme dbať, aby netlačil na priedušnicu koňa.

 

ODSEDLÁVANIE V porovnaní so sedlaním je odsedlávanie hračka, ale aj tak majte na pamäti tri pravidlá.

 

Pokiaľ máte zadný podbrušník, vždy ho uvoľnite ako prvý. Potom uvoľnite náprsný remeň a až na koniec hlavný podbrušník. Prečo? Dajme tomu že odopnete prvý predný podbrušník a kôň sa splaší. Sedlo sa môže otočiť, ale nemôže spadnúť, pretože ho drží zadný podbrušník. Sedlo skĺzne pod brucho koňa, vystraší ho a kôň uteká preč. Zo sedlom sa môžete rozlúčiť a len dúfať, že to neodnesie kôň.

 

Pokiaľ jazdíte len s jedným podbrušníkom, uvoľnite najskôr náprsný a potom až podbrušný remeň. Keď vám sedlo šmykne a spadne nevyľaká koňa naviac ešte nepríjemným tlakom náprsníku.

 

Keď dávate dole sedlo, zdvihnite ho nad kohútik a potom i nad chrbát koňa. Neťahajte sedlo po kohútiku, pretože to kone nemajú radi. Zdvihnutím sedla nad kohútik svedčí o dobrom jazdeckom štýle.


 

NASADANIE A VYSADANIE

 

Možno si poviete: „Tak toto sa ma netýka - preskakujem“ Predovšetkým pozor na to, že dlhoročný štýl nasadania pri westernových súťažiach, keď stál jazdec otočený k zadku koňa už neplatí. Tento postup umožňoval jazdcovi vyvarovať sa kopnutiu, ale zároveň bol príčinou iných dvoch problémov. Jazdec nemohol sledovať predok koňa, odtiaľto mohlo prísť pohryznutie a navyše sa pri nasadaní špička v strmene otočí a kopne koňa do rebier. To ho obvykle uvedie do pohybu, čo je pred zrakom rozhodcu absolútne neprípustné a v triede Western Pleasure by znamenalo vylúčenie.

 

NASADANIE Dnešný jazdec by sa mal pri nasadaní pozerať na kohútik koňa, pretože pritom vidí predok aj zadok koňa. Ľavá ruka drží oťaže, ktoré nesmú vyť dosť krátke – potom nútia koňa k cúvaniu, ani moc dlhé – potom nemáme koňa pod kontrolou. Pravá ruka je položená na hruške sedla. Ľavá noha sa vsunie do strmeňa priamo k podbrušníku tak, aby nekopala koňa do brucha. Potom sa silne odrazíte a zvyšok chýbajúcej sily využijeme z pravej ruky, ktorá sa drží hrušky. Po dosadnutí do sedla sa pravá noha zasunie do strmeňa.

 

Kto jazdí s rozopnutými oťažami a nepotrebuje upraviť ich dĺžku, môže hneď vyraziť vpred. Kto jazdí s romalom a oťažami, zdvihne romal pravou rukou a prehodí ho na pravú stranu (väčšina pravidiel súťaží sa zhoduje v tom, že u romala by malo byť medzi pravou a ľavou rukou 40 cm romala. (romal je akýmsi predĺžením spojených oťaží)

 

VYSADANIE Pri vysadaní je postup opačný. Prehoďte romal na ľavú stranu, položte pravú ruku na hrušku a zosadnite. Oťaže prehoďte okolo hrušky. U nespojených oťaží držte pri zosadaní obe otaže v ľavej ruke.

Nesmie sa stať, že kôň pri nasadaní nepostojí a nepočká, kým jazdec nedosadne. V mnohých prípadov, je vinný jazdec, ktorý ihneď po nasadnutí dovolí koňovi ísť dopredu. Najhorší prípad je, keď sa kôň dá do pohybu, zatiaľ čo máte jednu nohu v strmeni a druhú na zemi.

 

V takýchto prípadoch je treba niekoľkokrát denne nasadať a vysadať v menšom priestore napríklad v boxe. Keď kôň len pomyslí na to, že sa pohne, zarazte ho i keby ste boli v polovici nasadania. Pretože kôň nemá kam uhnúť, bude radšej stáť kľudne. Potom to skúste vo väčšom výbehu, až bude kôň stáť ako pribitý. Pokiaľ je treba, môžete koňa spočiatku uväzovať. Pokiaľ kôň pri nasadaní tancuje, neuhýbajte, pokiaľ nieste naozaj v nebezpečí. Keď uskočíte, alebo sa len trochu pohnete, iba v ňom utvrdzujete zlozvyk.

Keď kôň stojí kľudne, vždy ho nechajte po nasadnutí nejakú chvíľu kľudne stáť. Naučte ho, že sa nesmie pohnúť bez príkazu. Tiež si dávajte pozor, aby ste ho do pohybu nenútili buď príliš krátkymi oťažami, alebo veľkým tlakom na bok, keď sa snažíte vyškriabať do sedla.

 

Podľa nepísaného pravidla sa nasadá z ľavej strany, ale nikde nieje napísané, že váš kôň by nemal byť zvyknutý na nasadanie z obidvoch strán. Môže sa to hodiť v nerovnom teréne.


UZDENIE

Typy užděníUzdička s čelenkou má aj podhrdelník, ktorý bráni koňovi v ľahkom stiahnutí uzdičky, keď kôň strčí hlavu medzi predné nohy, alebo pokiaľ v teréne zachytí o konár.

Mnoho ľudí pri uzdení jednoducho stiahne ohlávku a navlečie koňovi uzdičku. Je dobré si zvyknúť zapínať ohlávku koňovi okolo krku, aby nemohol utiecť. To platí hlavne na volnom priestranstve. Pokiaľ sa vám kôň splaší a utečie v chvíle, keď na sebe nemá ani uzdu ani ohlávku, čaká vás dlhšia zdravotná prechádzka.

Niektoré kone sa uzdeniu bránia, pretože neznášajú, keď sa im niekto dotkne uší. Často je príčinou bezohľadný človek, ktorý im ušami pri uzdení krúti.

 

 

Typy užděníDá sa pomôcť aj v takejto situácii, ale náprava trvá pomerne dlho. Koňa treba navykať na ľahké dotyky bez uzdenia. Pred uzdením rozopnite lícnicu, vsuňte zubadlo do úst a uzdičku znovu zapnite – tak sa uší nemusíte ani dotknúť.

Pokiaľ kôň uzdenie úplne odmieta existuje aj iná metóda. Nechajte koňovi ohlávku a zapnite do nej vodítko, ktoré potom pretiahnite medzi prednými nohami až k hruške, kde ho zaviažeme na uzol, tak aby sa dal ľahko rozviazať. Vodítko by malo umožňovať pohyb hlavy v rozmedzí niekoľkých centimetrov, nie viac. Aby sa kôň neplašil, je dobré ho pred uzdením takto nechať chvíľu chodiť po výbehu. Priemerne inteligentný kôň si po niekoľkých lekciách uzdenia nebráni a stojí kľudne s hlavou dole.

 

 


 

SED

 

Zo správnym sedom to nieje zďaleka tak jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Nedbalo sa nesúci kovboj je síce zaujímavý vo filme, ale s westernovým jazdením dnešných čias toho má spoločného pramálo. Dnes sú stanovené pravidlá, ktoré platia pre klasický westernový sed a ten sa pochopiteľne s výnimkou rýchlostných súťaží plných prudkých pohybov nemení. My máme väčšinou tú smolu, že sa preškoľujeme z anglického do westernového sedla a preto máme tendenciu mať skôr kratšie strmene a držať sa kolenami. Alebo nastane opačný extrém – westernové sedlo je natoľko pohodlné, že sa pekne oprieme dozadu, vystrčíme nohy a jupííí.

K takovému sedu westernové sedlo velice svádí: nohy vpředu, zhroucená postava pohodlně opřená, kulatá záda. Nic z toho do westernového ježdění nepatří.Bez hlbokého, pevného sedu nikdy nedokážeme mať kľudnú hornú polovicu tela a ruky v  uvolnenom stave.  Bez kľudnej ruky nikdy nedokážeme jazdiť v súlade s koňom.

 

Správny sed znamená sedieť uprostred sedla a nezaťažovať jednu stranu viac ako druhú. Pritom nesmiete sedieť ako živá mŕtvola – vaše sedacie svaly musia byť živé a pružné, aby ste dokázali zladiť svoj pohyb s pohybom koňa. V opačnom prípade pri každom došliapnutiu nadskočíte a jazdenie nebude pre vás žiadne potešenie.

 

 

 

 

správný sed

Brucho, chrbát a ramená by mali byť rovné. Rovné ramená nám pomáhajú sedieť uprostred koňa. Pokiaľ sa jedno rameno skláňa, budete sa celý otáčať tým smerom a nebudete sedieť rovno. Často to býva rameno ruky, v ktorej držíte oťaže.

 

Keď jednou stranou „predbiehate“, zaťažujete tak jeden strmeň viac ako druhý a to môže prácu vášho koňa ovplyvniť. Keď napríklad vystrkujete ľavé rameno, viac sa opierate o ľavý strmeň. Aby kôň vyrovnal tento nedostatok rovnováhy, uhne chrbtom doprava a bude musieť znížiť ľavé plece a zdvihnúť pravé. To všetko mu sťažuje pohyb a správne prevedenie takých cvikov, ako je letný preskok a podobne.

 

Ramená by mali byť pri pohľadu zozadu rovné – nesmie byť jedno vyššie ako druhé. Hlavu držíme z priama, na kolmici vedúcej hlavou, stredom medzi lopatkami, stredom sedla, až ku koreňu chvostu koňa.

Veľa jazdcov je krivých dlhé roky a ani si toho nevšimli, len sa čudujú, že kôň na jednu stranu robí všetko lepšie ako na druhú. Snažia sa koňa rôzne napravovať, ale s malým úspechom, pretože prvú nápravu by mali previesť na sebe.

Hlavu by sme mali držať priamo, nenakláňať ju na stranu, dívať sa priamo pred seba a nie do zeme, koňovi na krk, alebo stranou. Keď sa pozeráte dole, nemôžete vidieť, kam vlastne idete a vaše kruhy budú šišaté a run-down kriví, neodhadnete vzdialenosť. Naviac si môže rozhodca myslieť, že niečo nieje v poriadku. Pohybom hlavy hore a dole môžete tiež ovplyvniť svoju rovnováhu, pretože pri pohľadu dole sa vám krk zdá nehybný a pri pohľade pred seba sa začne všetko okolo hýbať.

Dobrý sed je dôležitý pri každej práci, nielen pred rozhodcom na súťaži. Správny sed znižuje riziko poškodenia chrbtice koňa.

 

Správny sed musí spĺňať dve základné požiadavky: bezpečnosť a účinnosť

Pokiaľ nesedíte na koni správne, je to vždy na úkor bezpečnosti, čo sa dá pri začiatočníkovi tolerovať. Takouto chybou je trup v miernom záklone, keď nemáme ešte dosť síl, alebo citu, aby sme jazdili s pohybom koňa. Je preto bezpečnejšia jazda za pohybom koňa, čím sa vlastne zvýši cit pre kmit, než jazdec pred pohybom koňa. Predklonený trup signalizuje neistého jazdca a tento sed je neúčinný, teda nieje ani bezpečný. V predklone mate tendenciu pozerať sa pod seba a v prípade, že kôň prudko uhne, alebo zastaví, môžete veľmi ľahko vystúpiť.

 

Všetko sa dá naučiť, teda aj dobrý sed. Existuje niekoľko cvičení, ktoré vám pomôžu pri hľadaní správneho sedu, k zlepšovaniu rovnováhy a zároveň aj k „timingu“ - načasovaniu pomôcok. Potrebujete k tomu len niekoho, ako vás bude lonžovať, pretože pri väčšine týchto cvikov nemôžete držať oťaže v rukách.

  • Prekrížte ruky na prsiach, rozklusajte koňa a zostaňte stáť v strmeňoch. Napočítajte do desať dôb a potom si na desať dôb sadnite. Potom počet dôb zmenšujte, pokiaľ nebudete vysadať a nasadať na dve doby. Potom to celé skúste bez strmeňov. Kedykoľvek dosadnete do sedla na požadovanú dobu, podstrčte koňa sedacími kosťami dopredu. Týmto cvičením si jednak zlepšujete rovnováhu a rytmus s koňom, čo je pre dobrý sed absolútne nepostrádateľné a jednak vám pri pobádaní umožňuje zlepšiť ovládateľnosť koňa. Jazdec, ktorý to nevie, sa bude v sedle predkláňať, ale to koňovi nič nehovorí, pretože horná polovica trupu s ním nieje v kontakte. Naviac, keď sa predkloníte, posunú sa vám nohy dozadu, dostanete sa pred pohyb koňa a kôň obvykle stratí kmit.
  • Znova na lonžke naklusajte. Upažte a spolu s rytmom koňa sa otáčajte doľava a doprava. Keď cítite, že ide pravá predná dole, otočte sa doprava tak, že sa pozeráte 900 od smeru jazdy doprava. Keď došľapuje ľavá predná, pozeráte sa o 900 doľava. Keď to budete zvládať dobre bez strmeňov, skúste bez nich. Okrem toho, že si zlepšujete rovnováhu a timing, naučí vás tento cvik sedieť uprostred koňa, pretože pokiaľ sa nakláňate viac na jednu stranu, nemôžete sa dosť dobre otočiť bez nebezpečia, že vypadnete.
  • S nohami v strmeňoch dajte v kluse ruky za hlavu. Klusáte na ľavú ruku, natočte sa dopredu ľavým ramenom a späť, tak ako sa dopredu a naspäť pohybuje ľavé plece koňa. To isté preveďte v cvale na pravú ruku. Tento cvik rozvíja cit pre rytmus a timing.
  • Tento cvik sa prevádza v kluse s nohami v strmeňoch a s upaženými pažami. Krúžime pažami v malých kruhoch do rytmu klusu. Ide kôň na ľavú ruku, začneme kruh vtedy, keď cítime, že sa pravá predná noha zdvíha zo zeme. Je to ten okamih, kedy by ste sa pri vysedaní zdvíhali zo sedla. Tento cvik je dobrý pre celkovú koordináciu pohybu a naviac vás núti cítiť, čo pod vami kôň robí.
  • Posledným cvikom je vysadávanie v kluse s predpaženými rukami. Kmitajte s rukami v rytme klusu a vášho vysadania. Keď ide ľavé plece koňa dopredu, mali by ste zdvihnúť ľavú ruku.

SED - NOHY

Keď držíte zle nohu od členku dole, je prakticky nemožné, aby ste držali správne kolená, stehná, trup aj ruky. Tam dole v nohách je základ dobrého sedu.

 

 

správná délka třmenů a správné držení nohouSprávne držanie nôh začína v správnej dĺžke strmeňov. Keď je strmeň správne nastavený, mal by byť uhol, ktorý zviera stehno s trupom skoro rovnaký, ako uhol, ktorý zviera holeň zo stehnom. Sú tieto uhly rovnaké a dokážete stáť v strmeňoch s prešliapnutou pätou a ešte sa vám vlezie pod zadok dlaň, je dĺžka vašich strmeňov správna. Takáto dĺžka strmeňov nám umožňuje mať nohy priamo pod sebou, teda ani príliš vpredu, ani príliš vzadu. Pokiaľ sedíme správne, mala by od našich uší, cez rameno, cez telo, až po pätu prechádzať zvislá priamka. Postavme sa na skúšku v strmeňoch, pokiaľ prepadávate dopredu, mate nohy príliš vzadu. Padáte dozadu, máte nohy príliš vpredu. Zarovnajte si nohy tak, aby ste sa v strmeňoch postavili a posadili, ale zároveň sa vám poloha nohy nejako nezmenila.

krátké třmeny a noha příliš vzaduNiektorý jazdci majú strmene príliš krátke – pravdepodobne pozostatok z anglického sedla. Pri westernovom jazdení to možno tolerovať pri ropingu, alebo cuttingu, kde musí jazdec vysedieť prudké obraty. Niekedy zastavenie, keď potrebuje jazdec vysunúť nohy dopredu a oprieť sa o zadnú opierku sedla. Chodidlo by malo byť v strmeni rovnobežné s koňom so špičkou mierne vytočenou von, aby bolo držanie kolien, holení a stehien ľahšie. Keď sú špičky vytočené von príliš, budú kolená vytáčané od sedla, zatiaľ čo lýtka budú príliš priliehať k bokom koňa. Budú špičky príliš ku koňovi, budú sa lýtka od koňa vzďaľovať. Lýtka by mali mať s bokmi koňa vždy ľahký kontakt. Kontaktom sa však nemyslí sústavný tlak, ide len o to, aby kôň vaše nohy na bokoch cítil.

Držanie nôh na správnom mieste hodne uľahčí, pokiaľ sú strmene kolmo k bokom koňa. Väčšina westernových sediel tak bohužiaľ sama od seba nedrží a udržať nohy v správnej polohe, keď strmeň tiahne opačným smerom, to je ťažké aj pre skúseného jazdca. Najlepšie je strmeňové remene namočiť do vody (stačí iba niekoľko minút do kýblika), otočiť ich do správnej polohy, niečím zachytiť a počkať kým nevyschnú.

Akonáhle držíte nohy správne, mali by ste mať pätu nižšie než špičku. To, že máte pätu dole, posiľuje lýtkové svaly, aby ste ich mohli účinne používať, spevňuje to celú nohu a pomáha fixovať kolená. Aj keď majú byť kolená pevne pritlačené k sedlu, mali by byť uvolnené. Začiatočníkom sa často hovorí: „Drž sa kolenami!“, ale to nieje moc dobrá rada, pretože svaly na stehnách sa tak stiahnu a rýchlo unavia. Jazdec sa v sedle drží správnou rovnováhou a sedom, nie však kolenami. Je to ako na bicykli, tam sa tiež hore nedržíme tak, že kŕčovito zvierame riaditká, alebo rám bicykla. Drží vás tam rovnováha a koordinácia.

Je pochopiteľné, že nedokážete od samého začiatku držať nohy presne tam, kde majú byť. Buď máte nohy príliš vpredu, alebo moc vzadu. S týchto možností si vyberte menšie zlo, to znamená nohy viac vpredu. Keď máte nohy moc vzadu, tlačia vás dopredu a odľahčuje sa tak váš sed, ktorý sa potom stáva neistý.  Ťažisko sa presúva na kolená, ktoré udržujú rovnováhu, zatiaľ čo holene a päty sa od koňa odťahujú. Tak sa však kôň len veľmi ťažko ovláda.

Noha príliš vpredu. Odstrašujúci príklad toho, ako si niektorý predstavujú westernový cval: vysoká ruka, nohy s prepnutými kolenami, guľatý chrbát. Dôsledkom je kôň so stuhnutým krkom a chrbtom, cvála dopredu.

 


 

SED – PAŽE A RUKY

 

Než si už vediete koňa jednou, alebo oboma rukami, mali by vám paže voľne splývať pozdĺž trupu. Pri pohľade z boku by nemalo byť od pásu hore vidieť nič iné ako trup – lakeť nesmie byť vidieť ani pred, ani za trupom. Keď paže tlačíte k telu, pôsobíte tak strnulo. Na druhej strane nieje ani možné mať paže uvoľnené tak, aby pri kluse, alebo cvale lietali okolo trupu.

 

V zásade teda paže splývajú pozdĺž trupu a predlaktia i s rukou je akýmsi predĺženým oťaží – ruka sa v zápästí nikam nevytáča. Držanie ruky sa však môže mierne líšiť podľa toho, či jazdíte s nespojenými oťažami, alebo romalom. Ruka s romalom je presne nad hruškou sedla, ruka s nespojenými oťažami je pred hruškou. Je tomu tak preto, že jazdec držiaci nespojené oťaže, môže držať ruku nízko. Naopak oťaže s romalom vedú ruku, ktorá je postavená kolmo (palce hore) a to preto, aby sa oťaže nezachytávali o hrušku.

 

Veľa jazdcov dáva prednosť jazdení s oťažami a romalom predovšetkým preto, že umožňuje rýchle a ľahko nastavenie dĺžky oťaží, čo je obrovská výhoda v súťažiach, kde máte preskoky, obraty a zastavenie. Naviac oťaže s romalom zamestnávajú obe ruky a tak jazdec ľahšie udržuje rovnováhu a rovný sed. Jazdci, ktorý používali nespojené oťaže, majú tendenciu „predbiehať“ ramenom ruky, ktorá drží oťaže. Pri jazdení s romalom drží voľná ruka koniec romala a zvyšok romala zostáva na jazdcovom stehne. Jazdcom bez romala robí ruka bez oťaží problém. Niektorý ju držali na prsiach, ako keby ju tam mali na páske a vypadajú tak neprirodzene a strnulo. Dnes je akceptované také držanie, keď je voľná ruka 2 – 3 cm nad stehnom.

 

V pravidlách sa hovorí o vedení koňa jednou rukou. Ale ktorou? Obvykle to býva ľavá ruka, pretože väčšina ľudí sú praváci a majú tak pravú ruku volnú na hádzanie lasom, alebo otváranie bránky. Ale ste ľavák, alebo je vám pravá ruka príjemnejšia, je možné oťaže držať aj v pravej ruke.

 

Pri používaní nespojených oťaží je povolené držať medzi oťažami jeden prst. To je výhoda u koňa, ktorý príliš nereaguje na vedenie oťaží cez krk. Manipulácia s jedným prstom medzi oťažami umožňuje pôsobiť na koňa trošku priamejšie a trošku cez krk. Pri vedení koňa nespojenými oťažami, ktoré držíme v ľavej ruke, zostávajú volné konce oťaží na ľavej strane. Pri vedení koňa pravou rukou, zostávajú na pravej strane.

 

Príliš vysoká ruka je hrubkou, ktorá by sa snáď nemala ani objaviť. Je to len dôkazom vašej snahy niečoho sa chytiť a udržať svoju bezpečnosť. Lenže takto ohrozujete nielen svoju bezpečnosť, ale aj ovládateľnosť koňa, pretože vám stuhne lakeť a tak sa zablokuje prenos informácií pomocou oťaží. Vyššiu ruku možno tolerovať len pri nácviku nových prvkov, keď je treba dôraznejších pomôcok, ale aj tak by mala byť skôr výnimkou, než nepekným pravidlom.

 

Z pravidiel WRC: Keď je použitý termín Romal, myslí sa s tým predĺženie z pleteného materiálu, ktorý je upevnený na spojených oťažiach. Toto predĺženie musí byť držané volnou rukou, pričom vzdialenosť od ruky vedúcej je asi 40 cm. Ruky sú okolo oťaží aj predĺženia zavreté. 6iadny prst nieje medzi oťažami povolený. Pri delených oťažiach z kože, alebo pleteného materiálu je jeden prst medzi oťažami povolený, keď je to v spojení s jednoručným vedením na páke. Koniec volnej oťaže musí visieť na tej strane, ktorá drží oťaž. Vedie jazdec koňa ľavou rukou, potom volný koniec oťaže musí visieť na ľavej strane a opačne.


 

OŤAŽE A PRÁCA S NIMI

 

Ruky jazdca sú najdôležitejším prostriedkom komunikácie medzi jazdcom a koňom. Toto spojenie zaisťujú práve oťaže. I keď nohy a trup sú tiež veľmi dôležité, sú to predovšetkým ruky, ktoré určujú, ako ľahko a jemne bude kôň reagovať.

 

Mnohokrát tu zaznie termín „dobrá ruka“. Niektorý ľudia správne nechápu, čo sa s tým vlastne myslí a sú presvedčený, že dobrá ruka je taká, ktorá koňovi nikdy nepohne zubadlo v ústach – odkiaľ zrejme pramenia tí jazdci, ktorý si stotožňujú pojem westernové jazdenie s jazdením so zahodenými oťažami. Zahodená oťaž, ale nemusí vždy znamenať dobrú ruku – tu máme vtedy, keď jemne cítime kútiky úst a ruka citlivo tlmočí správy od jazdca ku koňovi. Správy, ktoré sú „vysielané“ po oťaži, by mali byť tak silné, ako nevyhnutne je nutné. Keď nám k zastavení stačí mať v ruke pol kila, nepotiahneme silou desiatich kilogramov.

 

Je to podobné, ako keď ťaháte mrkvu zo záhonu. Keď chytíte len za vrch vňate a šklbnete, utrhnete len vňať. Keď ale chytíte mrkvu za celú vňať pevne a jemne ťaháte, vytiahnete mrkvu zo zeme celú. Kôň reaguje podobne keď silno trhnete oťažami, zdvihne vysoko hlavu, stuhne mu čeľusť, väz i krk a prepadne sa v chrbte.

 

Ruka s oťažami by mala byť pevná, len ako to ide, pretože dodáva koňovi istotu. Nepleťme si slovo „pevná“ so slovom „nepoddajná“. Pevná ruka by mal zostať v základnom postavení a nie sa pri jednom pobádaní hýbať 10 cm pred a pri ďalšom 10 cm za hrušku.

 

Zatiaľ tu bola reč len o ruke v jednom čísle, akoby westernové jazdenie dovoľovalo len vedenie koňa s jednou rukou. Je pravda, že niektoré súťaže vedenie priamo s jednou rukou nevyžadujú, ale vedenie koňa s jednou rukou je už vyššia škola i vo westerne, ale väčšina každodennej práce, výcvik mladého, alebo obtiažneho koňa aj niektoré súťaže sa jazdia pri vední koňa s dvoma rukami.

 

Neľutujte času na prácu pri vedení koňa s oboma rukami. Žiadny kôň totiž nieje schopný udržať precízne prevedenie (ktoré jednou rukou vyžaduje) trvalo. Urobí mnoho menších a väčších chýb, ktoré je treba opraviť okamžite a jednou rukou to proste nemôžete zvládnuť. Chyby ktoré prejdete bez opravy sa stávajú častejšími a závažnejšími a čím ďalej, tým horšie sa odstraňujú.

 

Teraz niečo o tom, ako držať oťaže, keď vedieme koňa s dvomi        rukami. Predstavte si, že sedíte v sedle a pozeráte sa na svoje ruky. Pästi máte zatvorené a smerujú kolmo dole, sú vo výške hrušky sedla. Pravá oťaž vchádza zospodku do pravej pästi a vychádza z nej medzerou medzi palcom a ukazovákom. Odtiaľto potom pravá oťaž prechádza k ľavej ruke, prechádza päsťou zhora dole a jej volný koniec volne splýva pozdĺž boku koňa. Ľavá oťaž podobne prechádza zospodku hore ľavou päsťou, prichádza k pravej ruke, prechádza ju zhora dole a koniec oťaže splýva pozdĺž pravého boku koňa.

 

V tej časti oťaží, ktorú máte medzi rukami sa vám vyklenie v oblúku, alebo môstik a nesmie sa vám pliesť okolo hrušky sedla a brániť vám v pohybe. S takýmto držaním oťaží sa vám najlepšie kontroluje správne postavenie rúk. Bude asi chvíľku trvať, kým si na toto držanie rúk zvyknete – často na konci jazdiarni zistíte, že máte jednu oťaž moc napnutú a druhú úplne prevesenú, prípadne medzi rukami nájdete nejaký prepletenec.

 

Existuje ešte ďalší spôsob, ako držať oťaže oboma rukami. Pravú oťaž chytíte pravou rukou tak, že oťaž prechádza päsťou zospodku hore. Volný koniec oťaže prehoďte dopredu a dovnútra ku krku koňa – do druhej ruky už teda neprechádza. To isté platí i pre ľavú oťaž. Ruky nie sú spojené mostíkom, teda sa môžu pohybovať nezávisle na sebe.

 

Ruky musia byť stále rovnako ďaleko od seba, asi 30 cm a musia zostať v rovnakej vzdialenosti aj po prevedení nácviku. Ruky sa môžu zdvíhať a klesať (samozrejme s mierou), ale musí byť stále rovnobežne s hruškou sedla – akoby pred hruškou kolmo ku krku viedli koľaje, po nich sa vám ruky posúvajú do strán. Znie to síce pomerne jednoducho, ale určite vás to bude spočiatku nútiť napríklad k obratu viac pritiahnuť vnútornú oťaž a z „koľaje“ uhnúť. Ruka sa vám posunie späť smerom k boku, sed prestane byť vyvážený a sú tak narušené reakcie koňa, ktorý okamžite stráca precízne prevedenie.

 

Pri držaní oťaží jednou rukou u nespojených oťaží je dovolené mať medzi oťažami jeden prst, ktorý je nespornou výhodou napríklad pri práci v kruhu.

 

Pri sledovaní niektorých jazdcov môžete vidieť, ako riadi svojho koňa jednou rukou napnutou v lakti, aby dosiahli čo najviac na krk a tam potom uhýbali rukou doprava a doľava v nádeji, že im potom kôň bude chodiť lepšie. Títo jazdci sa asi kedysi dopočuli o kúzelnom slove „neckreining“. Toto slovo spojuje výraz „oťaž“ a „krk“ a utvrdzuje mnohých jazdcov v tom, že správny westernový kôň sa ohýba len podľa tlaku oťaže na krk. Lenže westernový kôň, rovnako ako ktorýkoľvek iný kôň, sa ohýba (alebo robí čokoľvek iného) pôsobeným pomôcok – nôh, sedu a oťaží súčastne. Môžete rukou s oťažami jazdiť po „koľaji“ pred hruškou sedla ako ďaleko chcete, jediné čoho dosiahnete je to, že sa na koni úplne skrivíte, vypadnete z rovnováhy. Tím vypadne z rovnováhy aj kôň, vystrčí nos von z obratu, zlomí krk hneď za kohútikom a po vonkajšom pleci vám „utečie“.

 

Pokiaľ učíte neckreining mladého, alebo preškoľujete staršieho koňa, vždy používajte lomené zubadlo. To vám umožňuje nezávislú kontrolu obidvoch kútikov úst koňa. Keď zatiahnete za jednu oťaž u páky, automaticky sa pohne aj jej druhé rameno. Tiež si pamätajte, že mladého, alebo obtiažneho koňa musíte pôsobením oťaží cez krk učiť pomalšie – v opačnom prípade skriví krk, stuhne v ňom a robí si čo chce. Pokiaľ máte možnosť doprajte si aspoň niekedy jazdu na koňovi, na ktorom môžete mať jemnú ruku. Na koňovi s plechovou hubou sa jedna ruka ťažko trénuje.

 

Pokiaľ ste začínali s klasickým anglickým jazdením, je pochopitelné, že sa budete s westernovým držaním oťaží trošku trápiť. To je ale stále lepšie, ako „obohacovať“ westernové jazdenie o spôsob držania oťaží, ktoré poznáme z klasického anglického štýlu. To proste nemá s westernovým jazdením nič spoločné a na prvý pohľad odhaľuje amatéra, ktorý sa hrá na kovboja, alebo na jazdca, ktorý je lenivý sa učiť niečo, čo mu zrovna nejde.


 

CHODY

 

Vo westernovom jazdení zostávajú zachované tri základné chody – krok, klus a cval – rovnako ako v anglickom jazdení. Rovnaké zostávajú v slede nôh, no úplne iné sú vo svojom prevedení. Pre pomalý westernový klus používame slovo „jog“ a pre pomalý westernový cval slovo „lope“. Pretože slovenčina zatiaľ vhodné slovo pre odlíšenie westernových chodov nenašla, držíme sa amerických originálov.

 

Kôň pre westernové jazdenie sa v pohybe odlišuje od svojich parkúrových a drezúrových kolegov. Pohyb vychádza predovšetkým z pleca, predné nohy sa ohýbajú minimálne, krk je uvolnený a natiahnutý dopredu (to všetko s pochopiteľnou výnimkou napríklad u cuttingu a podobne). K tomu by sa malo prihliadať aj vtedy, keď si vyberáte koňa pre westernové jazdenie.

 

Krok je vo westernovom jazdení uvoľnený, kôň ide ochotne na dlhej (nie však zahodenej oťaži) aj pri dotiahnutej oťaži. Krok je pre koňa práca a preto mu nesmieme dovoliť aby si zafixoval spojenie krok = flákať sa.

 

Klus je aj vo westernovom jazdení dvojdobí diagonálny chod. Vo westernovom slovníku sa pomalému klusu hovorí jog a od kroku sa líši len tým, že kôň prejde zo štvordobého chodu do chodu dvojdobého diagonálneho. Niektoré kone chodia v kluse ešte pomalšie ako v kroku. Nedopusťte sa pri nácviku jednej osudnej chyby, totiž toho, že sa budete starať len o rýchlosť chodu a úplne zabudnete na jeho čistotu. Najskôr musí kôň chodiť v čistom pravidelnom chode a potom po ňom môžeme chcieť spomalenie. Pretože jog je tak pomalý a nieje v ňom toľko kmitov ako v klasickom kluse, je väčšinou veľmi ľahké ho vysedieť. Sed sa oproti kroku mení len minimálne. Pre pravidelnosť chodu je potrebné správne načasovanie pomôciek, takzvaný timing. Priemerný jazdec tlačí koňa dopredu nohou, špičkový jazdec pobáda do rytmu koňa, keď cíti, že sa jeden pár nôh zdvíha zo zeme. Je to len zlomok sekundy a pre lepší predstavu je to ten okamžik, keď by ste sa pri vysedávaní v ľahkom kluse zdvíhali zo sedla.

 

Cval má oproti klusu omnoho väčší kmit a preto sa výraznejšie mení aj sed. Niektorý jazdci robia chybu, že sa snažia udržať rytmus s koňom tým, že „pumpujú“ s ramenami dopredu a dozadu. Mali by ste sa sústrediť na to, aby ste mali ramená nehybné a aby hlavný pohyb vychádzal s panvy. Niektorým jazdcom robí problém ísť v súlade s pohybom koňa – sú buď pred, alebo za pohybom koňa. Keď je jazdec pred pohybom, hrá si s koňom vlastne akúsi naháňačku a kôň horšie udržuje rovnováhu. Jazdec môže za pohybom zostať aj úmyselne, napríklad pri zastavení jazdec zasadne hlbšie do sedla a tlačí koňa pred sebou. Tak kôň naberie takú rýchlosť, ktorú potrebuje pre pomalé kĺzavé zastavenie.

 

Westernový cval, ako si ho niektorý predstavujú a ako rozhodne nemá vypadať. Jazdec s nohami vpredu – kôň nadmerne zaťažuje predné nohy. Jazdcova tvrdá ruka koňa znervózňuje, kôň má bolesti, bráni sa zdvihnutím hlavy a stuhnutím kŕčnych a chrbtových svalov.

 

 

 

 

 

 

Pomalý westernový cval sa nazýva lope a je v takých disciplínách ako Western Pleasure, alebo Western Riding potrebný. Kôň ide na ľahké priľnutie, krk nesie uvolnene, neexistuje žiadne „zbieranie“ koňa na krátkej oťaži tak, ako ich poznáme z klasickej drezúry, alebo parkúru.

 

Ale nech už nútite koňa do plnej rýchlosti pri obiehaní barelov, alebo po ňom chcete mierny húpavý cval „čo noha nohu minie“, platí to, čo pri kluse. Prednosť má čistota a pravidelnosť chodu.

 

Tri veci, ktoré sú pri westernovom jazdení považované za akési tabu:

  • Prvá z nich je predstava, že sa za žiadnych okolností nesmú chytiť hrušky sedla. Lenže hruška bola na westernové sedlo umiestnená z čisto praktických dôvodov. Mohlo sa tam prichytiť, alebo uviazať laso na chytanie dobytka, alebo sa na ňu mohla položiť ruka s oťažami, aby si jazdec odpočinul, alebo sa bolo možné hrušky chytiť pri prudkom cvale, alebo hroziacom páde. Aj dnes je dovolené sa hrušky dotýkať, ale to len pri tréningu, alebo prechádzke. Rozhodne nikdy nie pri Western Pleasure, Horsemanship a podobne. Nezvykajte si pri svojich úletoch k tomu, že si z hrušky sedla vytvoríte záchrannú kotvu, ktorá vás spasí pri všetkých nepríjemných i nebezpečných situáciách. Na koni sa nesedí rukami.
  • Ďalší príklad podľa pravidiel westernových súťaží je jazdec povinný klus na koni vysedieť. Nikde ale nieje napísané, že pri tréningu, alebo vychádzke nemôžete pri ľahkom kluse vysedať, alebo zostať stáť v strmeňoch. Robia to tak i kovboji na ranči, aby sa rýchlo a s čo najväčšou námahou dostali na väčšiu vzdialenosť.
  • Medzi desatoro westernového jazdenia nikde nenájdete striktný príkaz, že koňa je nutné viesť len jednou rukou, o tom sme už písali. Niektoré súťaže to síce majú v svojich pravidlách, ale doma pri tréningu je použitie obidvoch rúk nevyhnutné. Aj váš sed, respektíve držanie rúk sa líši v tréningu a na súťažiach. Je pochopiteľné, že pri nácviku určitých povelov je ruka vyššie, alebo nižšie, prípadne viac stranou, než by na súťaži bolo považované za ideálne.

POHYB DO STRÁN

Predpokladajme, že náš kôň je v dobrej psychickej pohode, vie chodiť rovno, nerobí mu problémy udržať rovnováhu aj pod jazdcom a v žiadnom chode sa nebráni priľnutiu. V tom čase je čas začať s výcvikom do strán, takzvaný laterárne pohyby. Perfektné zvládnutie tejto fázy neznamená napríklad len ustupovanie na holeň nad kavaletou v trailu. Laterárni pohyb súvisí s roll-backem a spinom, teda prvky, ktoré patria vo westernovom jazdení k najcennejším.

Správne pomôcky jazdca sú súhra sedu, rúk a nôh. Pomôcky nôh pri laterárnych pohyboch sú predsa len najdôležitejšie. Núti koňa do pohybu a udržuje ho v ňom. Nesprávne použitie nôh môže mať pri výcviku tragické následky ako tvrdá necitlivá ruka. Neustále okopávanie koňa, šúpaniu nôh dopredu a dozadu – to všetko môže viesť až k úplnému ignorovaniu príkazov.

Prvým krokom pri nácviku pohybov do strán je obrat okolo predku. Keď točíme koňa okolo jeho pravej prednej nohy, stojí pravá predná na mieste a zadok sa točí doľava. Pravú oťaž skrátime a pravú nohu tlačíme na bok koňa za podbrušníkom. Spočiatku nám ide len o jeden, dva kroky. Ľavá oťaž je volná, skrátime ju len vtedy, keď chceme koňu zabrániť v pohybe dopredu. Doprajte koňovi po niekoľkých krokoch oddych a nechajte si ho celú vec si premyslieť. Po niekoľkých výcvikových hodinách bude kôň v obrate počet krokov pridávať a za čas zvládne obrat o 3600 na nepatrné usmernenie nohami. S koňom samozrejme pracujeme na obidve strany. Klasická drezúra prevádza tento cvik precíznejšie, ale pre westernového koňa úplne stačí jednoduchý pohyb po dvoch stopách, keď zadné nohy vyšlapujú inú dráhu stop, ako nohy predné.

Pri ďalšom kroku vo výcviku pohybov stranou zastavte s koňom pred stenou, alebo prekážkou a začnite s ustupovaním na holeň. Vnútornú oťaž držte pevne a pretiahnite ju cez krk tak, aby tlačila na vnútornú stranu krku. Vnútornú oťaž odtiahnite od krku (teda tú oťaž, ktorá je v smere vášho ustupovania). Vnútorná noha pobáda, pokiaľ kôň neurobí niekoľko pohybov stranou a neprekríži nohy. Kôň potrebuje nejaký čas, aby nový pohyb pochopil, ale po určitom čase bude schopný ustupovať aj bez pomocné prekážky.

Zatiaľ uvedené cviky sú pomerne jednoduché a preto vám umožnia naučiť sa jednu vec, ktorá je pre vašu prácu a pre westernové jazdenie vôbec nesmierne dôležitá – vedieť lokalizovať v ktorúkoľvek chvíľu, predné a zadné nohy nielen zrakom, ale aj citom. To, že viete, kde má kôň práve niektorú nohu, uľahčuje jeho ovládanie aj pri roll-backu, spinu a aj v kruhu. Nohu koňa a teda aj jeho pohyb nemôžeme usmerniť, pokiaľ noha stojí na zemi, alebo už je vo vzduchu. Požadovaným smerom ju môžeme usmerniť vo chvíľke, keď sa len odlepuje zo zeme. To je to, čomu sa hovorí timing – načasovanie. Pri ďalšom cviku uvidíte, aké je to dôležité.

Týmto cvikom je obrat okolo chrbta. Skôr sa na westernových súťažiach velili aj obraty o 900 a 1800, dnes sa požaduje len obrat o 3600, ktorému sa hovorí spin a často tiež turn-around.

Aj s týmto obratom začíname u prekážky alebo u steny. Chceme aby kôň zastavil, otočil sa hlavou ku stene a potom vykročil opačným smerom – teda aby sa otočil okolo svojej vnútornej zadnej nohy. Príkaz pre turn around je jednoduchý. Predstavme si, že ideme okolo prekážky, ktorú máme po pravej ruke. Ľahkým tlakom ľavej oťaže si koňa zastavíme – tak dosiahneme toho, že ľavá noha došlapne na zem. Potom mierne zdvihneme pravú oťaž a ľahko ju pritiahneme. Kôň potom zdvihne prednú (vnútornú) nohu stranou a vzad, čo je začiatok obratu. Skoro súčastne ho pobádame vonkajšou nohou, čo drží zadné nohy na mieste. Je to jednoduchý pohyb a kôň skoro spozná, že to zvládne. K dosiahnutiu úspechu sa treba sústrediť na to, aby sa predná vnútorná noha zdvihla ako prvá. Pri obrate by mal kôň držať trup skoro rovný, čo zaisťuje vonkajšia noha a oťaž. Akonáhle sa zdvihne vnútorná predná noha zo zeme, neťahajte príliš za oťaž v smere pohybu, aby sa kôň len „nezlomil“ v krku. Oťažou natočíme hlavu len toľko, aby koňovi videlo „vnútorné“ oko. Viac váhy prenášate na vnútorný strmeň – tým sa koňovi odľahčí vnútorné plece a uľahčí sa mu tým obrat.

Prvé pohyby v obrate by mali byť pomalé, aby ste sa mohli dobre posadiť. K rýchlym obratom, ktoré tak obdivujeme u špičkových jazdcoch, je potrebné koňa učiť pomaly a rozhodne nie len zvýšením tlaku oťaže na krk. Príliš veľký tlak obvykle spôsobí, že kôň stratí „pivot“ – nohu, okolo ktorej sa otáča.

ROLL-BACK je obtiažnou kombináciou rýchlosti a obratu. Ide o cval po priamej línii s následným zastavením a obratom o 1800, po ňom kôň okamžite naskakuje do cvalu opačným smerom. Prvým predpokladom je priviesť koňa do rovného zastavenia. Kľúčovým okamžikom je chvíľa, keď vonkajšia noha (ľavá) došľapne...

 

… potom príde ľahké pobádanie vnútornou – pravou oťažou. Skoro súčastne prebieha vonkajšia – ľavá noha jazdca a zdvihne sa vnútorná predná - pravá noha koňa. To je začiatok obratu. Umením je vystihnúť okamžik, keď kôň dokončil zastavenie, ale ešte stále má dosť kmihu na prevedenie obratu.


 

Postavením oťaží a pobádaním prednou nohou udržujú trup koňa skoro rovný. Kôň sa otáča okolo svojej vnútornej zadnej pravej nohy. Obvyklou chybou je prehnaný tlak oťaží cez krk – vedie len k tomu, že kôň vytočí krk, prestane sa otáčať okolo zadnej nohy a točí sa okolo stredu.

 


PRESKOK

Preskok v cvale je takou fázou cvalového skoku, kde si zadné a po nich predné nohy prehodia úlohu. Pokiaľ kôň dopredu cvála na ľavú nohu, bude po preskoku cválať na pravú. Keď sa vnútorná predná noha odrazí (teda tá, na ktorú cválame), nasleduje druhá fáza. To je tá chvíľa, keď sa zadné nohy môžu prehodiť. Dokážeme vnútornú nohu zadržať vo chvíle, keď došlapneme, vonkajšia zadná sa potom uvoľní a má čas ísť dopredu. Tak si zadné nohy vymenia úlohu a urobia skok. Skoro súčastne sa noha, ktorá bola vonkajšia predná, stáva v novom smere vnútornou prednou.

Pri výcviku by sme mali mať neustále na pamäti niekoľko nasledujúcich skutočností:

  • Nevnucujte svojmu koňovi preskoky násilím. Znechutíte koňovi preskok, urobíte vážnu chybu, ktorú si budete neskoršie ešte dlho vyčítať.
  • Žiadny iný cvik koňa tak rýchlo neomrzí, ako práve preskoky. S nácvikom to nepreháňajte, pretože s „unudeným a nesústredeným“ koňom končí nádej na akékoľvek ďalší pokrok. Kôň sa snaží jazdca predbehnúť a urobí si preskok po svojom. Kôň preskok vytuší dopredu.
  • Pri preskoku používajte bič a ostrohy minimálne. Kôň si tak preskok spojí s ostruhami a naučí sa ponáhľať sa na preskok a po ňom utekať preč.
  • Preskok nacvičujte v pomalom cvale, i keď pre koňa je ľahší z väčšou rýchlosťou. V rýchlom cvale je fáza vznosu dlhšia a kôň má na výmenu nôh viac času. To často zvádza k nácviku v rýchlom tempe, ale výsledky sú krátkodobé.

Výcvik k preskoku by sa mal uberať zhruba touto cestou:

  • Správne a ochotne nacválať na obe ruky z klusu a kroku, u pokročilejších koňoch aj zo zastavenia.
  • Jednoduchá zmena cvalu s prechodom do klusu a opätovné nacválanie. Počet klusových krokov by sa mal postupne medzi cvalovými pasážami zmenšovať až na dva. Niektorý jazdci naznačujú zmenu cvalovej nohy svojmu koňovi tým, že vystrčia dopredu nohu korešpondujúcu so cvalovou nohou koňa. Obtiažnosť tohto cviku si môžete sťažiť tým, že zo cvalu prejdete do kroku a z kroku opäť nacválate na opačnú ruku. Nechcite po koňovi okamžitú dokonalosť a netrestajte ho, keď sa niečo nepodarí na začiatku. Kľudne a jemne usmerňujte koňa a presväčte sa, že vždy pobádate rovnako. Necháte koňovi pocit, že na to prišiel on sám, zapamätá si to a bude to opakovať ešte ochotnejšie.
  •  Preskok - keď predná noha, na ktorú kôň cvála, došlapne, pobádame koňa na tej strane holeňou a súčastne vystrčíme prednú nohu dopredu, aby sme mu naznačili zmenu smeru (pokiaľ tento príkaz kôň pozná). Cválate na ľavú ruku, pobádajte ľavou nohou a pritom mu pravou nohou dávame najavo, že po ňom budete chcieť zmeniť smer. Kôň ba mal preskočiť, ale i keď to neurobí, skúste to znova. Príkaz prichádza vo chvíli, keď došľapuje predná cvalová noha. Toto je samozrejme len veľmi jednoduchý princíp, súhrn všetkých pomôcok pre preskok ja ďaleko komplikovanejší, pretože záleží na vzájomnom súlade a koordinácii ruky, sedu i holene. To už si každý musí „doladiť“ sám podľa seba a svojho koňa. Preskok neodmysliteľne súvisí so správne pracujúcim chrbtom. Pokiaľ vám kôň chodí popredu, je pre jeho nemožné urobiť naozaj plynulý preskok.

Preskok Kôň uvoľnene cvála na pravú ruku, je uvolnený a rovný, čo je veľmi dôležité.

 

Ľahké nadvihnutie ruky účinok ešte zvyšuje.

Jazdec pobáda (vonkajšou) pravou nohou, aby docielil toho, že si kôň „prehodí“ zadné nohy...

 a po nich aj predné a plynulo pokračuje v cvale – teraz už aj na ľavú ruku.

 


 

ZASTAVENIE

 

Hlavným poslaním kovbojského koňa je práca na ranči. Preto pre rančera zastavenie neznamená 9 metrov dlhé skĺznutie po perfektne upravenom povrchu. Pracovný kôň musí zastaviť rýchlo, aby utiahol teľa na konci lasa, alebo aby sa mohol rýchlo otočiť smerom ku krave.

 

Ale nech už chcete svojho koňa učiť pracovnému, alebo tzv. kĺzavému zastaveniu „sliding stop“, je pre oboje predpokladom zvládnutie rovnováhy, kôň musí reagovať na príkazy, chodiť rovno a dobre používať chrbát. Pracovný kôň aj kôň pri reiningu používa chrbát rovnako, ale pretože rančový kôň musí zastavovať prudko, pomáha si aj s prednými nohami. Pri kĺzavom zastavení sa kôň vedie tak, aby mal predok úplne volný a doklusával do zastavenia.

 

Zastavenie zo cvalu je len súčasťou výcviku od jednoduchého zastavenia v kroku a kluse. Dobré zastavenie závisí od dobrého povrchu a správnej podkovy. Dobrý podklad má jemný, pevný podklad s malou vrstvou piesku na povrchu (tak 5 cm). Takýto povrch však vyžaduje stálu starostlivosť, aby vrstva piesku bola všade rovnaká. Pochopiteľne, že u nás má takéto podmienky málokto, ale zmieňujem sa o tom, aby si jazdci uvedomili, že na trávnatom a hrboľatom povrchu to nikdy nebude to správne.

 

Zadné podkovy pre nácvik kĺzavého nastavenia sú veľmi dôležitou vecou. Týmto podkovám sa hovorí sliders – sú úplne hladké a kutie je skoro vedeckou prácou. Dôležité je, že pár dní si musí kôň na nové podkovy zvykať, pretože je akoby na korčuliach a musí sa naučiť znova nájsť rovnováhu.

 

Predpokladom pre nácvik kĺzavého zastavenia je správne zastavenie v kroku a kluse – pokiaľ to neviete, nemôžete čakať, že vám kôň správne zastaví v cvale. Pre všetky zastavenia existuje jedno základné pravidlo: nezastavujeme tým, že ťaháme za oťaž. Oťaže len naznačujú, ostatok práce robí sed a trup.

 

Pokiaľ šklbnete za oťaž, stane sa najskôr toto:

  1. Kôň napne svaly na krku a na pleci a potom mu stuhne celé telo. Zastaví v sérii poskokov a jazdca vytiahne zo sedla.
  2. Pri každom ďalšom zastavení je treba silnejšej zádrže. Kôň sa bráni tým, že sa položí do zubadla.
  3. Kôň začne zastavovanie neznášať, pretože mu vždy spôsobí bolesť. Snaží sa zastaviť sa zastaviť, ešte skôr, ako príde príkaz od jazdca.

 

Správne zastavenie je sledom troch krokov:

  1. Povieme „hou“, alebo iný povel, ktorý pre vášho koňa znamená „brzdiť“. Kôň sa na zastavenie chystá tým, že zaoblí chrbát.
  2. Zlomok sekundy potom zasadnete hlbšie do sedla. To slúži ako príkaz na zastavenie. Tiež viac prešlapnete päty, aby sa vám spevnil sed. Holene sa vám mierne posunú dopredu, aby vám pomohli zastavenie usedieť.
  3. Pritiahneme oťaže. Začneme s miernym tlakom a podľa potreby ho zosilňujeme – nikdy však oťažami prudko nešklbajte. Potom zdvihnite hlavu, aby ste pomáhali pri zastavení s udržaním rovnováhy.

 

S nácvikom začínajte v kluse – nieje to pre koňa tak únavné a vy máte možnosť si vylepšiť sed, rovnováhu a timing. To, načo máme v cvale zlomok sekundy, môžeme v kluse previesť pomerne v kľude. Naviac neustále zastavovanie koňa otrávi. Pracujte v kluse aj vtedy, keď už kĺzavé zastavenie zvládnete aj z cvalu, zastavujte aj mimo stred jazdiarne, inak si kôň rýchlo zvykne, zastavovať v známom mieste a predbieha príkaz na zastavenie.

 

Keď už vediete koňa k zastaveniu, musíte si byť úplne istý, že kôň je rovný. Rovný kôň rovnomerne zaťažuje všetky štyri nohy a preto je aj jeho zastavenie rovné. Keď je kôň v dobrej rovnováhe, dráha skĺznutia sa pozvoľna predlžuje.

 

Podstatou veci pri nácviku je navodiť situáciu, keď celá vec začne koňa baviť. Takú situáciu, keď nemá pocit prílišného uponáhľania, nátlaku, alebo násilia a keď sa môže uvolniť. Keď sa vám to podarí, máme vyhrané – kôň sa pri zastavení snaží predviesť.

 

Zvládnete vy aj váš kôň zastavenie v pomalom aj rýchlom kluse rovnako ako v lope, skúste zrýchliť zval – veľa koňov rado zastavuje v rýchlosti. Pritom je dobré zastavovať smerom od výjazdu z jazdiarne, alebo stajne, ktoré pôsobia na koňa ako magnet aj pri zastavení. Nieje na škodu si z toho urobiť niekedy aj výhodu.

 

Takto nejako budú vypadať vaše prvé pokusy o kĺzavé zastavenie – pokiaľ ste s koňom poctivo pracovali na základnom výcviku a pokiaľ nemáte tvrdú ruku.

 


 

PSYCHOLÓGIA KOŇA

 

Veľa jazdcov a trénerov núti svojho koňa do práce násilím a vôbec neuvažujú nad tým, ako to kôň príme. Pokiaľ sa kôň vzoprie, rozhodnú sa „pritvrdiť muziku“ a potom už je len krok k tomu, aby sa u koňa vyvinul trvalí odpor.

 

Ten sa môže prejaviť v rôznych formách: kôň môže pred špatným zachádzaním utekať, možno sa bude chcieť zlého zaobchádzania zbaviť spolu s jazdcom, možno sa úplne zatvrdí a nebude chcieť nič robiť. Problém a príčina je rovnaká do niečoho ho silou nútite. Musíme mu náš postup ponúknuť tak, aby ho považoval za svoj vlastný nápad. Možno že budete musieť ponúknuť svoj vlastný postup v darčekovom balení, ale tajomstvo celej veci je, aby na to pristúpil a ešte bol s obchodom spokojný. To je psychológia koňa, ktorá je základom zvládnutia strachu a odstránenia problémov.

 

Kôň prechádza do obrany vtedy, keď sa cíti nepohodlne a dáva nám to najavo nezameniteľnými prejavmi. Na nás je, aby sme tieto signály dokázali zrušiť. Bohužiaľ, najčastejšou reakciou je dôraznejšie použitie oťaží, ostruh, alebo biča sa celý problém ešte viacej zamotá, lebo si kôň vypestuje iné, ešte horšie zlozvyky.

 

Prirodzenou reakciou koňa na nebezpečenstvo je v prírode únik. Je to jeho jediný prostriedok k záchrane, nemá ani rohy, ani pazúry, ani nieje od prírody bojovný. Zato je rýchly a nepochybujte o tom, že váš kôň utečie, keď ho vystrašíte. Snažíme sa ho spomaliť, alebo zastaviť a jediným prostriedkom je pritiahnutie oťaží. Pokiaľ ale len ťaháme za oťaž a nesnažíme sa odstrániť príčinu strachu, naša situácia sa v ničom nezmení. Stratíme citlivú hubu, držanie hlavy, cit pre zubadlo a vytvorili sme si nový problém.

 

Nikdy nechcite po koňovi viac, než je schopný pochopiť.

 

Ďalšou príčinou defenzívy môže byť aj pretrénovanosť. Keď sa kôň nudí, alebo je unavený, môže si ľahko ku svojmu jazdcovi vypestovať prístup typu ignorácie. Ostruhy nepôsobia, huba je necitlivá. Kôň nemá záujem a dáva to najavo. To je najhorší spôsob obrany, pretože kôň sa zdáva nádeje na spoluprácu zo svojím jazdcom. Nechce to už ďalej skúšať, pretože mu to neprináša žiadne uspokojenie.


 

SLOVNÍK POJMOV

 

barrel racing

barel rejsing

obiehanie barelov na čas

pole bending

poul bending

slalom medzi tyčami

calf roping

kálf rouping

chytanie teľaťa do lasa

team roping

tým rouping

chytanie dobytka vo dvojici

cutting

kating

oddelenie kusu od stáda

working cowhorse

wérking kauhós

kombinácia príjazdenosti a práce s dobytkom

western horseman ship

westrn hósmenšip

hodnotenie jazdca

reining

rejning

westernová drezúra

western riding

westrn rajding

kombinácia príjazdenosti a bežných prekážok

trail

treil

bežné prekážky

halter

heltr

predvedenie na ohlávke

roll-back

rólbek

zastavení zo cvalu s následným obratom o 180 ° a nacválaním

spin

spin

obrat okolo chrbtu

turn - around

térn eraund

obrat okolo chrbtu

sliding stop

slajding stop

kĺzavé zastavenie

flying change

flájing čendž

letmý preskok v cvale

jog

džog

pomalý klus

lope

loup

pomalý cval

timing

tajming

načasovanie pomôciek

curb bit

kérb bit

pákové zubadlo

snaffle bit

snefl bit

delené zubadlo

brawband headstall

bróbend hedstal

uzdička s čelenkou

one - ear headstall

wan-ír hedstal

uzdička na jedno ucho

chaps

čaps

kožený kryt nohavíc

 



Westernové jazdenie: Silvia Lečíková, Sheriff Johny

 

Použitá literatúra:

  • Jack Brainard : Western Training (Western Horseman, 1989)
  • Richard Shrake : Western Horsemanship (Western Horseman, 1992)

Materiály z časopisov:

  • Horse and Rider
  • Horse Ilustrated
  • Western Horseman
  • Il mio cavallo, Lo sperone